Zamyslenie a reflexia dobrovoľníčky Petry Janíkovej, ktorá v charitnom centre Gift of Love pôsobila 6 mesiacov.

Som späť v realite. Myslím, že takto sa cíti každý dobrovoľník, ktorý príde z Afriky. A podobnú otázku vám kladú snáď všetci. A pritom je to naopak. Tá skutočná realita je práve v Afrike. Život je tam skutočnou realitou. Je naplnený a hlavne jednoduchý, bez toho všetkého okolo, čo vás v jednom kuse rozptyľuje.

Nikdy predtým som sa necítila taká slobodná a voľná. Ale nie je to preto, že v Afrike Vás všetci považujú za niečo viac alebo žeby ste tam boli za boháča, ale preto, že tam zistíte, čo v skutočnosti potrebujete k životu a na čom skutočne záleží. Som doma presne 2 týždne a zvykám si. No aj tak sa človeku opäť do života pomaly vkráda všetko to, čo nepotreboval.

„No aj tak sa človeku opäť do života pomaly vkráda všetko to, čo nepotreboval.“

Čo sa snažím uchovať do najbližších dní

A preto sa snažim uchovať si čo najdlhšie pocit slobody.

– Ten pocit, kedy sa nemusíte ponáhľať za nekonečnými deadlinami, lebo v Afrike má všetko čo robíte iný rozmer, zmysel a vlastné načasovanie.
– Ten pocit, kedy sa chyba netrestá, ale vás posúva a buduje.
– Ten pocit, kedy ste nielen kolegovia, ale aj rodina a na tej predsa záleží.
– Ten pocit, kedy je každý jeden deň tou najlepšou výzvou, darom a splneným snom, ale zároveň aj tým najnáročnejším projektom na akom ste robili, a pritom aj tak viete, že to dáte lebo za vami stojí nielen rodina ale hlavne Boh.

Boh to úžasne naplánoval

Myslím, že netreba spomínať, že dobrovoľníctvo v Afrike bol môj sen. A to, že sa splnil v mojich 35 rokoch, je pre mňa niečo vynímočné. Až v centre Gift of Love som pochopila prečo som mala prísť do Afriky teraz a nie v mojich 20. Lebo teraz som bola pripravená. Pripravená slúžiť. Uvedomila som si, že celý ten dlhý čas, kedy som si prešla rôznymi pracovnými pozíciami a bola večne nespokojná, dokonca som istý čas prežila aj v zahraničí bol len prípravou na tento konkretný čas v Centre. Zrazu mi to došlo, ako to Boh úžasne naplánoval do najmenších detailov. A táto niekoľkoročná príprava proste stála zato, pretože som mohla od prvého dňa zúžitkovať všetko, čo som sa mohla doposiaľ naučiť.

Rozhodne som tam neprišla s tým, že zmením svet, zmením ich a všetko vylepším a budú mi tlieskať, ale s rozhodnutím, že budem vnímať, počúvať, vyhodnocovať situáciu a až potom spravým prvý krok. Myslím, že takýto nadľad človek docieli až neskôr a nie keď ma 20 – aspoň u mňa to tak bolo. Preto, ak sa cítite nespokojný v tom, čo robíte alebo tam kde ste, alebo si myslíte, že vás Boh nepočuje alebo nevidí, nie je to žiaden koniec sveta. Čo ak práve toto je začiatkom prípravy na dobrodružstvo, ktoré Boh pre vás chystá. Dobrovoľníctvo v Afrike bolo to moje.

„Preto, ak sa cítite nespokojný v tom, čo robíte alebo tam kde ste, alebo si myslíte, že vás Boh nepočuje alebo nevidí, nie je to žiaden koniec sveta. Čo ak práve toto je začiatkom prípravy na dobrodružstvo, ktoré Boh pre vás chystá.“

V Afrike som stretla skvelých ľudí a úžasne deti, ktoré aj napriek svojmu osudu, diagnóze HIV, nevyzerali zlomené, nahnevané alebo ukrivdené. Sú to deti plné snov, smiechu, a hlasného afrického džavotania, bez ktorého si už neviete predstaviť ani jedno ráno – lebo práve to Vás zobudí presne o 6:30. Prvé dni v centre boli magické, plné nových ľudí, vôní, chutí a rozhovorov. Práve tento čas spoznávania je tým najkrajším, pretože sa vám otvárajú nové obzory a človek sa nielen učí novej kultúre, ale aj mení vnútorne. Zistila som že naše deti v centre sú neskutočným darom, že sú silné a plné snov.

Prvý týždeň – prvá kríza

Spomínam si, že po týždni v centre som preživala krízu. S deťmi som si rýchlo vytvorila väzby a vtedy to prišlo. Ich osud som si zrazu uvedomila aj JA. Stálo predo mnou usmievavé dieťa, hravé, veselé a plné očakávani. Keď sa ho opýtate čím chce byť, bez váhania odpovie – Abu chce byť vodič, Anna chce byť lekárkou, Beatrice chce byť zdravotnou sestrou. A potom sa zrazu s tým, s čím sa vyrovnali oni sa vyrovnávate aj VY. Človek nenájde len iný svet plný resp. nepreplnený všetkým tým materiálnym, ale nájde aj svet, kde sa riešia úplne iné veci a to tie podstatné, žiaľ niekedy sú to veci na hranici života.

Najprv sa pozrime na človeka

Tieto deti sa denne stretávaju s predsudkami, ktoré tu boli aj pred 20 rokmi, ale sú silné a pripravené. Dnes už vieme, že HIV nie je prekážkou pre plnohodnotný život. V Ugande existuje niekoľko organizácií, ktoré sa snažia zmeniť povedomie o HIV medzi ľudmi. Preto by sme ani my nemali stigmatizovať HIV ako také, ale pozrieť sa na človeka, ktorý je priamo za ním a vidieť ho ako dokonále Božie dieťa. Nie preto, že tie deti za to nemôžu, ale preto že nimi sú – dokonalými Božími deťmi, ktoré natvalo zmenili môj život.