Október priniesol mne a Márii nové skúsenosti.
Počas prvého októbrového týždňa sme spolu s tímom sociálnych pracovníkov cestovali naprieč regiónom Adjumani. Navštívili sme trinásť škôl a odovzdali školské potreby deťom zapojeným v projekte Adopcia na diaľku®.
Na začiatku každého trimestra dostávajú deti zošity, perá a ceruzky. Keďže posledný trimester školského roka je už v plnom prúde, aj tentoraz sme im priniesli všetko potrebné, aby sa mohli naplno venovať nielen vyučovaniu, ale aj príprave na záverečné skúšky. Zároveň sme tieto stretnutia využili aj na to, aby sme im popriali veľa úspechov a šťastia pri zvládaní testov, ktoré ich čakajú.
Ako sme strávili v Ugande Deň nezávislosti?
Výnimočným okamihom bol pre mňa aj 9. október, Deň nezávislosti Ugandy. Pre miestnych obyvateľov má mimoriadny význam a my sme s Máriou mali príležitosť zažiť ho spolu s nimi.
Deň sme začali svätou omšou v Kostole Najsvätejśej Trojice, na ktorej sme sa zúčastnili spolu s deťmi. Pod vedením otca Philipa a za sprievodu nádherných modlitbových piesní v jazyku Madi sme sa modlili za krajinu aj jej obyvateľov.
Omše v Afrike sú trochu iné než tie, na ktoré sme zvyknutí doma. Sú plné tanca, spevu, tlieskania, pískania a predovšetkým hlasnej radosti.
Nečakané okamihy, ktoré nám priniesli obrovskú radosť
Keď sme sa vrátili do centra, mali sme v pláne zahrať si s deťmi nejaké hry. Vybrali sme sa preto do skladu, kde máme odložené hračky. Zatiaľ čo sme sa snažili vybrať tie najlepšie, ktoré by mohli deti zaujať, začuli sme zvuk rozrušenej sliepky, ktorý sa k nám čoraz viac približoval. Keď sme sa pozreli z okna, zbadali sme Anyoviho Petra a Opiho Aarona. Každý z nich niesol dve sliepky a obaja si spokojne vykračovali smerom ku kuchyni.
Na tomto mieste považujem za potrebné na chvíľu prerušiť príbeh a vysvetliť, že bežná strava v Ugande, prinajmenšom v regióne Adjumani, pozostáva prevažne z posha (kukuričnej kaše), fazule a listovej zeleniny. Výnimkou sú ľudia žijúci v blízkosti Nílu, ktorí majú vo svojom jedálničku často aj ryby.
Keďže však bol sviatok, na obed sa malo podávať kuracie mäso. Deti preto dostali „bojovú“ úlohu priniesť niekoľko sliepok z kurína.
A teraz späť k nášmu príbehu.
Pohľad na rozbláznených chlapcov nás pobavil, a tak sme sa rozhodli ísť ich pozdraviť. Zatiaľ čo sme sa rozprávali s Anyovim a Aaronom, zbadali sme ďalšieho chlapca, Alingu Jovana, ako k nám beží. Celý šťastný a hrdý nám ukazoval sliepku, ktorú sa mu podarilo chytiť úplne samému.
Očká mu žiarili a na tvári mal úsmev plný radosti. Bol na seba nesmierne pyšný a rovnako hrdí sme naňho boli aj my.
S Máriou sme boli vďační, že sme mohli byť svedkami takéhoto spontánneho a zároveň dojímavého okamihu.
Bol to jeden z mnohých darov, ktoré nám október priniesol. Aj vďaka takýmto chvíľam si postupne uvedomujeme, že už nie sme iba vzdialenými pozorovateľmi tunajšieho života, ale stali sme sa súčasťou jeho každodennej reality.
