Aktuality

Čo máme nové?

Kibeho: Miesto, kde sa prítomný okamih stáva darom

pridal: Terézia Paňková | dátum: 16. júna 2025 | kategória: Pôstna krabička

Dve mladé Slovenky, Veronika a Dorotka, sa rozhodli stráviť niekoľko mesiacov ako dobrovoľníčky v srdci Afriky. Rwanda – krajina tisícich kopcov, silných príbehov a veľkej ľudskosti – im od prvých dní ukázala, že tu nič nie je samozrejmé, no všetko je úprimné. Ako vyzeral ich začiatok v Kigali, čo ich prekvapilo v Kibeho a prečo im deti v Kultúrnom centre sv. Vincenta okamžite prirástli k srdcu?

Veronika: “Prvé dni sme strávili v Kigali. Okrem administratívnych záležitostí, ako vybavovanie víz či SIM karty, sme mali možnosť objaviť aj samotné mesto. Navštívili sme Memoriál genocídy, nesmierne silný a emotívny zážitok hneď na začiatku nášho pobytu, no zároveň veľmi potrebný. Ako raz povedal Cicero: Historia magistra vitae est – dejiny sú učiteľkou života.“

Dorotka: „Musím povedať, že od prvej chvíle sa o nás starali ako o princezné a cítili sme sa tu naozaj vítané. Počas našich prvých dní, ako spomenula Veronika, sme sa ponorili do administratívnych záležitostí a nasávali miestnu kultúru aj keď Kigali pôsobí skôr ako Európa než Afrika.“

Zažili ste si hneď po príchode nejaký šok?

Veronika: “Musím sa priznať – hoci veľa cestujem, pred Rwandou som mala rešpekt. Keď nám palotíni oznámili, že máme pol dňa na spoznávanie mesta, v šoku som vyhŕkla: To akože samé dve?! Strach ma však okamžite prešiel po prvej jazde na mototaxi – taxíku na motorke. Neviem, či to bolo tou dávkou adrenalínu, alebo skôr prekvapením, že som stále nažive po tom, čo sme sa preháňali krížom-krážom kopcami Kigali spolu s asi päťdesiatimi ďalšími mototaxíkmi.“

Dorotka: ,,Môj šok, ktorý pretrváva dodnes, je: Ja naozaj žijem v Rovníkovej Afrike! Najviac ma však prekvapilo, ako veľmi sa my, na Slovensku, mýlime – aké sú naše predstavy o Rwande vzdialené od skutočnosti. Rwanda je totiž naozaj výnimočná: krásna, čistá a bezpečná krajina, ktorá v niektorých ohľadoch dokonca prekonáva Slovensko. Samozrejme, žiadna krajina nie je dokonalá…“

Čo vás na Kigali najviac prekvapilo?

Dorotka: Bezpečnosť. Stačí to porovnať s európskymi veľkomestami ako Paríž, Londýn či Berlín, kde si neustále musíte strážiť ruksak a mobil. Po polroku života v Nemecku mi príde až neuveriteľné, ako bezpečne sa tu cítite. Domáci nám povedali, že kľudne môžete nechať mobil na lavičke a nikto ho neukradne alebo sa pokojne vyspať na ulici … haha.

Veronika: Kigali je prekvapivo moderné mesto – plné moderných budov, rôznych inštitúcií a s výbornými bezpečnostnými opatreniami. Predstavte si, ani do obchodného centra nás nevpustili bez prechodu cez X-ray!“

Potom ste sa presunuli do Kibeho…

Veronika: Poviem vám, tá cesta bola očarujúca! Rwanda, krajina tisícich kopcov, ponúkla dychberúce výhľady za každou zákrutou – všade zeleň, nádherná príroda… A tie cesty! Občas som mala pocit, že sú lepšie ako niektoré u nás na Slovensku!“ : )

Dorotka: „Jednoducho pútnické miesto plné pokoja a milosti. Inak patrí medzi len štyri pútnické miesta na svete s oficiálne uznanými mariánskymi zjaveniami Vatikánom (Fatima, Lurdy, Guadalupe a Kibeho).Prostredie v Kibeho mi pripomína detstvo a prázdniny na dedine. Ľudia sú vždy plní života, radosti a ochoty pomôcť. Je to miesto, ktoré ťa zastaví a kde si uvedomíš, že TERAZ je to najvzácnejšie, čo vlastníš.“

Veronika: Kibeho – The Holy Land. Nádherné miesto, kde cítiť požehnanie na každom kroku. Vďaka vyššej polohe Kibeha sa mi z izby naskytá úchvatný pohľad, cez rwandské kopce až na vzdialené vrchy v Burundi. Kultúrne centrum, v ktorom pôsobíme ako dobrovoľníčky, je obklopené lesom a zeleňou, čo ešte viac umocňuje atmosféru pokoja a priateľstva, ktorá tu vládne.“

A čo deti v centre? Ako vás privítali?

Veronika: “Hneď v prvý deň sme zažili veľkolepé privítanie. Deti v centre nás vítali tradičným rwandským spevom a tancom a pripravili si pre nás nádherný darček, farebný výkres s nápisom: „Veronika a Dorotka, srdečne vás vítame v našom kultúrnom centre.“ V tej chvíli ma zaplavili dojatie a hlboká vďačnosť.“

Dorotka: „Doplnila by som, že v sobotu nás deti zo základnej školy privítali tradičnou hudbou na bubnoch. Ale tie najkrajšie privítania zažívame každý deň, keď dostávame 110 objatí a 110 úsmevov.“

Ako ste sa prispôsobili životu v Rwande?

Dorotka: „Život v Rwande je naozaj jednoduchý život v plnosti. Každý deň nás tu učí niečo nové, predovšetkým to, ako milovať bez hraníc podľa príkladu našich detičiek.“ Začiatok bol náročný: prejsť z nášho európskeho, uponáhľaného, kariérneho a stresového nastavenia do pokoja. Ale myslím si, že pre mňa bude ešte ťažší návrat späť na Slovensko.“

Veronika: “Po dvoch týždňoch sme sa plne adaptovali na rwandský život. Pred jedlom som síce mala rešpekt, ale inak som si každý moment mimoriadne užívala. Každý deň v centre ma dobíjal energiou. Detičky sú rozkošné, plné života a radosti, a pani učiteľky sú veľmi priateľské. Spolu prežívame každý deň plný radosti, kreatívnych hodín a smiechu.“

Ako vyzerajú vaše dni?

Veronika: “Vedieme kreatívne hodiny, každý deň pre inú triedu – a poobede sa s pani učiteľkami učíme angličtinu a prácu s počítačom. Veľa sa smejeme, rozprávame a zdieľame prítomný moment. Hráme sa, spievame, tancujeme, vymýšľame…“

Veronika: “Každý deň sa učíme niečo nové o Rwande, ich kultúre, zvykoch, procesoch a samozrejme aj jazyku Kinyarwanda, ktorým tu všetci rozprávajú. Poviem vám, je to výzva, ale snažím sa byť poctivý študent. Založila som si špeciálny zošit na slovnú zásobu tohto čarovného, ale náročného jazyka. A so sebavedomím môžem povedať, že po mesiaci a pol sa mi podarilo naučiť sa rátať do desať a niekoľko ďalších fráz. Ale ako my, Gen Z, zvykneme vravieť: Trust the process.“

Čo vám silno utkvelo v pamäti?

Veronika: “Najkrajším dňom zatiaľ boli moje narodeniny. Poviem vám, ak ste si mysleli, že narodeninová párty na Slovensku je špeciálna, to ste ešte nevideli tú v Rwande… Ráno ma v centre ohádzali kvetmi, dostala som krásny pozdrav s venovaním: „Happy Birthday Veronika, we love you!“ a dve veľké kytice kvetov. Asi všetci v Kibeho počuli, ako všetky deti, učiteľky aj kuchári spievali Happy Birthday Veronika, dokonca aj po slovensky! No a ako vyvrcholenie všetkého mi na hlave pristál celý pohár vody – ževraj tradícia, takže sa to nezaobišlo bez osláveneckého pišťania. Všetkých som poriadne vyobímala. Áno, všetkých! Všetky učiteľky, kuchárov aj všetky deti, a áno, všetkých 110.

Narodeninový deň však týmto nádherným prekvapením neskončil. Po doobedí v centre nás s Dorotkou páter Bosco zobral na narodeninový výlet. Ukázal nám rozsiahle čajové plantáže, ktoré sa nachádzajú neďaleko Kibeho. Vedeli ste, že čaj z Rwandy pila aj kráľovná Alžbeta? Rwanda má úžasné podmienky na pestovanie čaju aj kávy vďaka vhodnej nadmorskej výške a vulkanickej pôde. A ten pohľad na tie plantáže… Neopísateľné, nádherné, narodeninové…“

Dorotka: „Môj najsilnejší zážitok bol, keď som išla s deťmi do dediny. Držali sme sa za ruky, spievali si a poskakovali. Zrazu začalo pršať, tak sme začali kričať a utekať. Po chvíli sme zbadali strechu, pod ktorou sa tiesnila asi polovica dediny, a tak sme sa k nim natlačili aj my. Po silnom daždi som deti odprevadila domov a ja som sa vybrala na návštevu, k Denisovi kuchárovi v škôlke. A oni mi dali aj to posledné, čo mali. Ich domček je malý a sedela som v prázdnej izbe na jednoduchej drevenej lavičke.

Denis ma ponúkol aby som si vybrala medzi Fantou a pivom. Fanta bola jasná voľba, ale on si pivo nedal. Po hodine rozprávania mi požičali mikinu a Denis ma dokonca odprevadil s dáždnikom. Vzal aj to pivo, aby ho po ceste vrátil do obchodu a dostal zaň späť peniaze. A vtedy som pochopila, čo naozaj znamená dávať nezištne.“

Asi nie je všetko vždy ideálne…

Veronika: “Voda niekedy netečie prúdom, aký poznáme v Európe, wifi viac nejde ako ide, a s jedlom bojujeme, občas. No všetko toto prevyšuje veľká vďačnosť za ľudskosť, ktorou som tu obklopená, a radosť, ktorá ma napĺňa každým dňom viac. “

Dorotka: „Áno, je tu veľa výziev a ťažkostí, ale to sa nedá porovnať s tým obrovským požehnaním, ktoré tu každý deň dostávame.“

Je niečo, čo by ste chceli odkázať na Slovensko?

Dorotka: „Ale hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané.“ Áno, každý z nás je povolaný k inej službe  a žiadna nie je väčšia ani lepšia než tá druhá. Chcem vás len pozvať: nebojte sa povedať Bohu svoje „áno“. Nebojte sa vykročiť s Ním do neznáma, ísť proti názorom druhých, vstúpiť do nekomfortu… Pretože On je Boh, ktorý má pre teba lepší plán, než aký si ty sám kedy naplánoval pre seba.“