Aktuality

Čo máme nové?

Veľká noc v Ugande: Mnoho účastníkov krížovej cesty si prinieslo vlastné kríže

pridal: charita | dátum: 15. apríla 2021 | kategória: Uganda

Prečítajte si unikátne zápisky dobrovoľníka Ľuda Haizera o jeho zážitkoch „ugandskej“ Veľkej noci v charitnom centre Gift of Love.

Ani sa to nezdá, ale už to bude pomaly jeden mesiac, čo som sa stal najnovším obyvateľom centra Gift of Love určeného pre deti s HIV ochorením. Je pravda, že nemusím narozdiel od nich, tak skoro ráno vstávať, aby som dostal svoju pravidelnú dávku liekov, ale zato si rád privstanem na sv. omšu o siedmej hodine ráno a obzvlášť to platilo počas Veľkého týždňa. Na sv. omšu som nechodieval sám pretože väčšina detí, ktorá nemusela ísť do školy začína deň tiež sv. omšou. (Viem na Slovensku je to ešte stále vzácnosťou) Možno práve preto by som sa vám chcel podeliť s mojimi Veľkonočnými sviatkami, tu v Ugande. Najviac som sa tešil na slávnostnú vigíliu v sobotu večer a potom na samotnú Veľkonočnú nedeľu pretože africké spevy a tance, ktoré patria do ich folklóru sú tiež súčasťou liturgie. Ale poďme pekne od začiatku.

Zelený štvrtok

Veľkonočné trojdnie sa aj u nás začalo Zeleným štvrtkom a slávením Pánovej poslednej večere. Kvôli opatreniam spojeným s koronavírusom sa tradičné umývanie nôh udialo len veľmi jednoducho opláchnutím nôh. Po sprítomnení poslednej večere v slovách premenenia, vynikla o to viac atmosféra jednoduchého kostolíka, v ktorom Pán znovu stoloval so svojimi učeníkmi. A rovnako ako učeníci sme sa namiesto modlitby s Ježišom v záhrade Getsemani, po sv. omši rozpŕchli smerom do postelí, keďže okrem prísneho pôstu nás ráno čakala aj krížová cesta. Ale pre tých, ktorí si predsa len nedali ukradnúť čas s Pánom, bola v našom centre k dispozícii otvorená kaplnka.

Veľký piatok

Na Veľký piatok ráno v nezvykle skorom čase o ôsmej hodine sa začínala krížová cesta, ktorá ma nakoniec oslovila z celého trojdnia asi najviac. (Preto z nej prikladám aj najviac fotiek 😉 Nebola ani ničím špeciálna, kvôli koronavírusu bola iba v areáli kostolíka Najsvätejšej Trojici. Ale hádam sa mi podarilo na fotkách aspoň trošku zachytiť atmosféru z nej. Mnoho účastníkov krížovej cesty si prinieslo vlastné kríže, ktoré niesli nie len vo svojich rukách, ale aj vo svojom živote, ktorý tu vôbec nie je ľahký.

Naše zastavenia boli síce naozaj úplne jednoduché, ale kto sa lepšie zahľadel uvidel aj v tejto jednoduchosti veľké tajomstvo Kristovej obety.

Piatkové obrady, už boli vo zvyčajnom čase o tretej hodine a aj tu sa mi podarilo spraviť nejakú tu fotku, ktorá mi bude túto Veľkú noc navždy pripomínať. Jediným prekvapením pre mňa bol iba počet spevákov v pašiach. Tu bol pre každú postavu jeden spevák a tak mohli byť aj odpovede židovského zhromaždenia pred Pilátom spievané viac hlasne.

Odhaľovanie Kríža a pozdvihovanie k spoločnému ucteniu.

Biela sobota

            Vigília bielej soboty bola pre mňa dlho očakávaná udalosť a tak som sa ponáhľal do kostolíka vyzbrojený foťákom a mojim najslávnostnejším oblečením už štyridsať minút pred začiatkom. Naša Catherinka už pred vstupnou bránou spolu s niekoľkými deťmi z centra pripravovala drevo na oheň od ktorého sa bude slávnostne odpaľovať paškál. Čo mi pripomenulo, že úvod sv. omše znovu nebude v kostole a teda som sa nemusel tak ponáhľať, aby som si našiel miesto.

No a áno dočkal som po vstupom sprievode so zapáleným paškálom a po niekoľkých čítaniach sa celý kostol roztancoval a “rozjujúchal“ pri slávnostnom ALELUJA! Tak takto veselo to u nás na Slovensku na omšiach väčšinou nebýva 😉 A s foťákom som nezaváhal, takže mám aj päť minútové video s radostnými spevmi, ktoré sa mi hádam do budúcej Veľkej noci podarí natrénovať, aby som sa mohol nabudúce pridať. Súčasťou vigílie bol aj krst a nie len pár detí ale rovno desiatok a to sme boli iba v našom kostolíku v Unne. V neďalekom mestečku Adjumani býva pokrstených počas Veľkej noci aj niekoľko stoviek detí.

Je vidno, že ľudia sú tu bohatí v inom zmysle ako v Európe. Po dvoch hodinách na sv. omši som už nejak prestal sledovať, v ktorej časti sv. omše sa nachádzame a pomaly som sa začal tešil na záverečné požehnanie. Von z kostolíka sme sa dostali už do krásnej a hlavne radostnej noci a nôtiac si melódie, ktoré v nás ostali zo slávnostnej sv. omše sme sa vybrali, ešte pred spaním niečo dobrého zjesť. Na moje veľké prekvapenie mi Catherinka pripravila aj tradičný slovenský zemiakový šalát 😉 Tak to som naozaj nečakal!

Veľkonočna nedeľa

Na Veľkonočnú nedeľu som očakával plnší kostol a trošku som sa obával, že ak pôjde ešte väčší počet detí na krst skončíme sv. omšu až niekedy poobede. No moje očakávania sa nenaplnili, ale zato sa pri úvodnom sprievode a potom aj pred čítaním evanjelia objavili tancujúce dievčatá v krásnych bielych šatách. Určite tancovali ich kmeňoví tanec, pretože tie kroky som už videl, resp. poznal. Snažil som sa ho totiž napodobniť od detí, keď ma vítali prvý večer v centre Gift of Love. Okrem tanca som tentokrát mohol v prvých laviciach rozpoznať aj miestnych hudobníkov s ich hudobnými nástrojmi, ktoré som nikdy predtým nevidel nieto ešte počul. No všetko spolu krásne znelo a tak sme sa celkom rýchlo prespievali a pretancovali až k záveru sv. omše a keďže v nedeľu nakoniec už neboli, žiadne krsty, skončili sme ešte pred obedom. 

No a po omši už na nás v centre čakali samé dobroty, bola aj sladká torta a deťom sa ušli sladkosti, ktoré cestovali ešte so mnou zo Slovenska. Našťastie som ich nemohol zjesť pri čakaní na prestup v Istanbule, pretože boli v lietadlovej batožine, ktorá išla do podpalubia 😉 Po obedňajšom oddychu sme si s deťmi pozreli aj kreslenú rozprávku, na ktorú sa už veľmi tešili a ja som im to sľúbil, že po Veľkom týždni sa určite premietania dočkajú. Jediné čo mi ku koncu dňa vŕtalo hlavou, ako bude vyzerať Veľkonočný pondelok tu v Ugande. Ale ako sa vraví „ráno múdrejšie večera“ a ja som po pôste konečne mohol vybrať aj gitaru, keďže viem hrať iba samé chválové piesne a tie sa počas pôstu veľmi nehodili.

Veľkonočný pondelok

Veľkonočný pondelok sme začali ako zvyčajne ráno sv. omšou a po nej sme sa všetci tešili na deň oddychu pretože aj tu v Ugande je Veľkonočný pondelok deň pracovného pokoja. Pri dojedaní výdatných raňajok, kedy som bol rozhodnutý, že nebudeme predsa pretláčať slovenské zvyky za každú cenu, sa tu v centre Gift of Love objavila naša Gitka, ktorej zjavne naše zvyky už aj chýbali, keďže sa ma opýtala či šibačka nebude? No a na to nemusela dlho čakať, povedal som si aspoň domácim ukážem ako to teda u nás chodí. Pri skrini som mal ešte palmovú halúzku z kvetnej nedele, na tú som zaviazal dve mašle, ktorými som mal označenú batožinu v lietadle a s fľašou vody, som bol do troch minút pripravený. A tak som demonštratívne najprv na Gitke a potom aj na domácom osadenstve naozaj jemným spôsobom ukázal čo za zaujímavé zvyky máme u nás. Je pravda, že dievčatám sa ani takáto demonštratívna ukážka veľmi nepozdávala a len máloktorá sa nechala odo mňa vyšibať. No a keďže asi žiadne anglické veršovačky ku šibaniu neexistujú tak nečudo, že som žiadnu výslužku za šibanie nedostal. No asi to bola aj moja chyba mohol som si nejakú preložiť, alebo vymyslieť, aby sa aj rýmovala. Nevadí uvidíme o rok.

No a na záver mi už iba ostáva zapriať vám od nás z centra Gift of Love v Unne, naozaj radostné a požehnané dni plné milostí, ktoré nám vydobyl zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus.

Ahojte, dobrovoľnik Ľudo