Naše dni v Ugande dostávajú svoju rutinu
Máme za sebou prvý mesiac v Ugande, v našom novom domove.
Každá krajina je niečím nádherná a výnimočná. Tu v Ugande stále žasneme nad nádhernými západmi slnka. Slnko zapadá o niečo skôr ako na Slovensku. Farebnú oblohu čoskoro vystrieda nebo posiate hviezdami.
S Felippom trávime posledné týždne väčšinu času v kancelárii spolu so sociálnymi pracovníkmi. Naše dni už postupne získali svoju rutinu. Venujeme sa najmä aktualizácii databáz, kontrole údajov a prehodnocovaniu potrieb detí a rodín. Hoci ide o menej viditeľnú časť našej práce, veríme, že práve vďaka nej budeme postupne lepšie rozumieť potrebám detí a rodín a pomôžeme Slovenskej katolíckej charite plánovať ďalšiu podporu.
Takmer každý podvečer medzi piatou a šiestou hodinou však z kancelárie začujeme detský smiech. Pozrieme sa z okna a vidíme, ako sa naše deti vracajú zo školy. Skáču, behajú, rozprávajú sa a naplno si užívajú tento vzácny spoločný voľný čas.
Školy v Ugande fungujú trochu inak, než sme zvyknutí na Slovensku. Deti odchádzajú ráno okolo šiestej a vracajú sa až večer. Ich deň je naplnený štúdiom a času na oddych tak zostáva pomerne málo.
Večery patria deťom
O šiestej sa deti v centre každý deň spolu modlia ruženec. Je to jeden z momentov, ktorý sa ma za posledné týždne veľmi dotýka. Niekedy sa s Felippom zdržíme v kancelárii dlhšie, no aj z diaľky počujeme, ako sa deti z celého hrdla modlia „Hail Mary“, Zdravas‘ Mária.
Keď prídeme do kaplnky, vidíme niektoré deti modliť sa úplne sústredene, iné sa pri modlitbe trochu mrvia. Každé svojím vlastným spôsobom. Je to jeden z tých obyčajných momentov, pri ktorých človek len chvíľu sedí, pozerá sa okolo seba a uvedomuje si, aké veľké veci sa môžu skrývať v úplne jednoduchých chvíľach.
Ich pohľad upriamený na sochu Panny Márie je pre mňa veľmi dojímavý. Vnímam, že medzi deťmi a Máriou vzniká silné puto. Pre deti, ktoré vyrastajú bez svojich biologických rodičov, má jej materinská blízkosť osobitný význam. K Márii sa stále vracajú a nachádzajú v nej niečo, čo im pripomína lásku a bezpečie matky.
Po modlitbe väčšinou nasleduje večera a potom vymieňame s Felippom kanceláriu za školské zošity. Snažíme sa deťom pomáhať s domácimi úlohami a dovysvetľovať im učivo, ktorému v škole nerozumeli.
Spočiatku som si myslela, že učivo v Afrike bude o niečo jednoduchšie ako u nás. Keď som si však prečítala zadania niektorých úloh zo základnej školy, zistila som, že aj ja sa popri deťoch naučím niečo nové.
Často nás prekvapia otázky a informácie o tom, ako sa starať o jednotlivé plodiny typické pre Ugandu, podrobná anatómia komára či dokonca to, ako predchádzať kanibalizmu medzi domácou hydinou. Niekedy sa nad niektorými otázkami aj pousmejeme.
To najkrajšie sa často skrýva v obyčajných chvíľach
Čím dlhšie sme v centre, tým viac si uvedomujeme, že tie najkrajšie momenty často neprichádzajú počas veľkých udalostí. Prichádzajú v úplne obyčajných chvíľach. Pri pohľade z okna na deti vracajúce sa zo školy. Pri spoločnej modlitbe. Pri domácich úlohách, ktorým niekedy nerozumieme o nič viac ako samotné deti.
Som vďačná za možnosť byť súčasťou života týchto detí, učiť sa od nich a kráčať s nimi aspoň kúsok ich cesty.
