Dobrovoľníčky Mariana Ferenčáková a Vanda Kútna strávili pol roka v ugandskom centre Gift of Love. Vstávali pred šiestou ráno, odprevádzali deti do školy, pumpovali vodu zo studne, učili, tancovali, piekli koláče. A každý večer pred spaním odovzdávali krížik na čelo a želanie: sleep with angels. V rozhovore rozprávajú o deťoch, príbehoch a o tom, čo im Uganda dala.
Ako ste sa dostali k dobrovoľníctvu v Ugande?
Mariana: Po skončení bakalárskeho štúdia som si nebola istá, či chcem pokračovať na magisterskom stupni. Práve vtedy som natrafila na brožúrku o dobrovoľníckom programe v Ugande. Zaujala ma natoľko, že som si o projekte začala zisťovať viac. Neskôr som poslala životopis, absolvovala niekoľko výberových kôl a napokon ma vybrali. Ak by som to mala zhrnúť jednou vetou: tento projekt som nehľadala. On si našiel mňa.
Vanda: Popri dobrovoľníckej práci s mládežou na Slovensku som sa postupne začala zamýšľať nad tým, aké je pracovať s deťmi, ktoré vyrastajú v odlišných podmienkach a nemajú k dispozícii toľko materiálnych možností ako deti u nás. Táto otázka vo mne vzbudila záujem, začala som hľadať informácie a natrafila som na projekt Slovenskej katolíckej charity. Najviac ma oslovila možnosť pracovať s deťmi rôznych vekových kategórií a bližšie spoznať ich každodenný život. Povedala som si: prečo to neskúsiť?
Ako vyzeral váš bežný deň v centre?
Mariana: Každé ráno sme deti odprevádzali do školy vzdialenej asi tri kilometre. Po ich návrate domov, zvyčajne okolo piatej či šiestej večer, sme im pomáhali napumpovať vodu zo studne na základnú hygienu. Po okúpaní nasledovala každodenná modlitba ruženca, večera a nakoniec doučovanie: čítali sme, počítali, precvičovali angličtinu. V čase, keď boli deti v škole, sme vypomáhali v škôlke priamo v centre, ktorú navštevuje vyše šesťdesiat detí z celého okolia. V niektoré dni sme chodili so sociálnymi pracovníkmi do terénu – navštevovali sme rodiny a školy zapojené do programu, rozdávali školské pomôcky. Víkendy patrili praniu oblečenia a spoločným aktivitám s deťmi. Piekli sme koláče, tancovali, hrali futbal, vyrábali náramky, kreslili alebo sadili kvety a zeleninu. Práve tieto chvíle mali pre nás najväčšiu hodnotu.
Vanda: Každý deň sa začínal ešte pred šiestou hodinou ráno. Po zobudení nasledovalo odprevadenie detí do školy, svätá omša a raňajky. O ôsmej hodine sa už otvárali brány materskej školy a začínal sa deň plný učenia, hier, smiechu a spoločného stolovania pri tradičnej kaši (porridge). Popoludnia patrili administratívnym povinnostiam a príprave aktivít. Keď sa deti vrátili zo školy, pomáhalo sa im s každodennými povinnosťami vrátane pumpovania vody zo studne a prania školských uniforiem. Podvečer sme sa všetci stretávali v kaplnke pri spoločnej modlitbe ruženca, ktorá bola dôležitou súčasťou života v centre. Po večeri, často sprevádzanej nádhernými africkými západmi slnka, nasledoval čas venovaný doučovaniu a písaniu domácich úloh. Deň sa končil o desiatej hodine večer. Pred spaním nechýbal krížik na čelo a milé želanie: sleep with angels.
Ako by ste opísali deti v centre?
Mariana: Sú to deti ako všetky ostatné, no zároveň pre nás veľmi výnimočné. Rady sa hrajú, smejú, tancujú a veľmi rýchlo si vytvárajú priateľstvá. Dokážu sa tešiť z maličkostí spôsobom, ktorý je obdivuhodný a ktorý vás veľmi rýchlo nakazí. Sú úprimné, srdečné, plné energie a často aj poriadne zábavné. Veď koľko dospelých sa vás len tak opýta, aká je vaša tretia najobľúbenejšia farba? A presne také ony boli – každý deň pripravené rozosmiať vás a pripomenúť vám, že radosť sa skrýva v tých najobyčajnejších veciach.
Vanda: Tak ako všade na svete, aj deti v centre sú každé úplne iné a jedinečné. Niektoré milujú tanec a stačí, aby zaznela hudba, a už sú na nohách. Iné by ste k tancu nepresvedčili ani po dlhom prehováraní. Niektoré vám s nadšením vyrozprávajú celý svoj deň do najmenších detailov, zatiaľčo iné sa len usmejú a stručne odpovedia, že sa majú dobre. A práve v tom to je – sú to deti ako všetky ostatné, každé má svoju osobnosť, záujmy, sny aj spôsob, akým prejavuje svoje emócie. Napriek všetkým rozdielom ich spája jedna výnimočná vlastnosť – chuť žiť.
Ktorý moment alebo dieťa vám najviac utkvelo v pamäti?
Mariana: Niekedy si dobrovoľník uvedomí, že hoci má rád všetky deti rovnako, prirodzene si k niektorému vytvorí bližší vzťah. U mňa sa to stalo tiež. Medzi deťmi som si našla jedno, ktoré mi bolo veľmi blízke a s ktorým som si vytvorila silné puto. A som vďačná, že dnes ju môžem s úsmevom nazývať moja dcéra Achan.
Vanda: Počas svojho pobytu som sa stretla s množstvom príbehov, pretože každý z nás si v sebe nesie ten svoj životný príbeh. Bolo by preto nespravodlivé vyzdvihnúť len jeden z nich. Boli to príbehy štyridsiatich štyroch detí z centra, detí z materskej školy, zamestnancov aj rodín, s ktorými sa pracovalo v rámci terénnej sociálnej práce. Dodnes vo mne zostáva napríklad príbeh starého otca, ktorý v dôsledku komplikácií spojených s cukrovkou prišiel o nohu a napriek vlastným zdravotným problémom sa sám stará o malého vnuka. Silno sa ma dotkol aj osud neplnoletej dievčiny, ktorú vlastná rodina vystavila vykorisťovaniu, či príbeh dieťaťa žijúceho s HIV, ktorého zdravotný stav bol dôsledkom krutého konania dospelých. Keď sa dnes nad tým zamýšľam, vytvára sa mi v mysli pavučina navzájom prepojených príbehov. Každý z nich je jedinečný, no zároveň tvorí súčasť väčšieho obrazu. A práve preto nedokážem na žiaden z nich zabudnúť.
Čo bolo pre vás najťažšie?
Mariana: Návrat domov. ☺
Vanda: Porozumieť „africkému času“. Keď vám niekto povie, že sa stretnete o jedenástej, takmer s istotou viete, že to nebude skôr ako o druhej popoludní – v niektorých prípadoch pokojne až na ďalší deň. Na všetko sa však dá zvyknúť. Postupne som si uvedomila, že čas je napokon len relatívny pojem.
Čo vás deti a miestni ľudia naučili?
Mariana: Deti a miestni ľudia nás naučili najmä pokore, trpezlivosti a vďačnosti. Každý deň nám ukazovali, na čom skutočne záleží. Aj keď toho nemajú veľa, dokážu sa tešiť z maličkostí a človeku tým pripomenú, že to najcennejšie býva často to najobyčajnejšie.
Vanda: Najviac ma naučili trpezlivosti, čo úzko súvisí aj s mojou predchádzajúcou odpoveďou. Uvedomila som si, že všetko má svoj čas a nie je potrebné mať hneď to, čo chceme. Zároveň mi ukázali, že chudobu možno vnímať z rôznych perspektív. K plnohodnotnému životu totiž niekedy stačí oveľa menej, než si myslíme.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí projekt podporujú?
Mariana: Niekde tam je dieťa, ktorému vaša pomoc skutočne mení život – a vy o tom možno ani neviete.
Vanda: Keď v Ugande prší, domáci povedia, že je to požehnanie. Z pohľadu detí ste vy tým dažďom požehnania – dávate im možnosť rásť, vzdelávať sa a nestrácať úsmev. Deti by sa určite poďakovali lepšie než ja: tancom, spevom alebo vlastnoručne vyrobeným náhrdelníkom. Mne nezostáva nič iné iba úprimné ĎAKUJEM.
Chcete sa aj vy stať dobrovoľníkom? Kliknite na www.dobrovolnici.sk
