Zápisky priamo z Ugandy od našej šikovnej dobrovoľníčky Diany Hladkej.

Afrika bola vždy takou mojou tajnou túžbou, ktorú som sa aj sama pred sebou bála vysloviť nahlas. No napokon moja túžba zvíťazila, a jedného dňa som sa prihlásila ako dobrovoľníčka do Ugandy cez Slovenskú katolícku charitu. Bol to len taký „pokus“, ktorý napokon vyšiel. A tá moja tajná túžba sa pomaličky stávala realitou. Momentálne už 6 mesiacov pôsobím na severe Ugandy, v charitnom centre  Gift of Love, a prežívam dni, o ktorých som predtým ani nesnívala.

Pamätám si prvé dni, prvé pocity, ktoré boli veľmi zmiešané, plné neistôt a obáv. V hlave som mala milión otázok typu ako sa prispôsobím daným životným podmienkam a začlením medzi domácich ľudí. Priznám sa, že zo začiatku som si nevedela predstaviť, ako tu zvládnem 6 mesiacov. Veľa nových podnetov, vôní, chutí, osobnosti ľudí…a rôznorodého hmyzu😁. No hovorím, že Afrika je pre mňa ako prvá láska, s ktorou sme sa vzájomne spoznávali. Mala som v sebe veľa pochybností, no v hĺbke svojho srdca som vedela, že som na správnom mieste a po pár týždňoch som cítila, že táto moja misia nebude len o 6 mesiacoch.

V Ugande pôsobím v charitnom centre, ktoré sa stará o 55 HIV pozitívnych detí. Okrem domu pre siroty, charita podporuje vzdelávanie v miestnej komunite, spravuje škôlku a učňovské školy pre mladých ľudí z okolia, v ktorých získavajú praktické zručnosti v oblasti krajčírstva, stolárstva, ktoré im môžu zabezpečiť dobrý základ do života. Často premýšľam o tom, kde by tieto „naše deti“ boli bez podpory charity, kde by vyrastali, akí ľudia ich vychovávali…či by sa vlastne dožili veku, v ktorom sa momentálne nachádzajú. Je bežné, že deti tu hladujú, že je tu stále prítomná taká úroveň chudoby, že dieťa nemá čo jesť a túla sa v otrhanom oblečení po uliciach. Uvedomujem si, aké „šťastie v nešťastí“ majú tieto deti, že majú kde spať, jesť a študovať.

Naše centrum Gift of Love – v preklade, „dar lásky“ alebo „dar milovať“ skutočne v sebe zahŕňa veľa lásky. Lásku, ktorú „naše“ deti tak potrebujú, a ktorú sa im snažíme počas nášho pobytu v centre rozdávať. Občas mám pocit, že som ako úplne v inom svete, vo svete, v ktorom sa ľudia dokážu tešiť z úplných maličkostí, zo vzájomnej prítomnosti.  Svet tu je iný, určite v mnohých oblastiach ťažší, no napriek životnej ťažkosti si miestni ľudia zachovávajú úsmev na tvári, dobrosrdečnosť, priateľskosť. Je zvláštne, ale tento ich spôsob života je nákazlivý. Zrazu si uvedomíte, že aj v časoch, keď je človeku ťažšie, má naokolo láskavých ľudí, ktorí mu hneď zdvihnú náladu a vyčarujú úsmev na tvári. Pred mojou cestou sa ma viacerí ľudia snažili presvedčiť o tom, že Uganda je „nebezpečná krajina. No úprimne, nikdy som ešte nikde nestretla tak láskavých a nápomochých ľudí ako práve tu, v „nebezpečnej“ Ugande.

Uganda sa mi dostáva hlboko do srdca. Život je tu tak „krásne jednoduchý“ no občas fakt náročný, čo som si zažila už aj na vlastnej koži, že to nie je vždy len o „usmievajúcich sa černoškoch“. No už teraz viem, že ako ťažké tu bolo pre mňa prísť, ešte ťažšie bude odísť…

autor: Diana Hladká