Zuzana Schaleková je senior PR manažérkou Nadácie Pontis. Svoje talenty a skúsenosti zúročila aj u nás v Slovenskej katolíckej charite. Päť mesiacov pomáhala tento rok v centrách pre chudobné deti v Ugande a Rwande. A keďže je Zuzka nesmierne tvorivá aj v písaní, rozhodli sme sa vám na nasledujúcich stránkach ponúknuť jej vnímanie bežného života aj práce v teréne. Môžete si prečítať navonok možno obyčajné statusy na facebooku, no vo svojej hĺbke krásne každodenné posolstvá.
26. apríl
Som v Rwande. Ugandské pôsobenie som v pondelok
nechala za sebou a na nasledujúcich 5 mesiacov zakotvila v rwandskej dedinke
Kibeho (nespozorovala som tu žiadne enormné pavúky, zatiaľ jediná háveď sú
šváby, ktoré keď povyliezali, tak ma svojou veľkosťou akurát tak
pobavili).
Rwanda je krajina mnohých dojmov, zväčša
protichodných. Napríklad, keby som nevedela, neverila by som, že som na
africkom kontinente. Prví misionári ju nazvali ‚Švajčiarskom Afriky‘ a mysleli
tým na prírodu – všade, kam sa pozriem, sa mihajú
také odtiene zelenej, ktoré som doteraz ani netušila. Príroda je jednoducho
nádherná, zvlášť odtiaľto, z výšky 2 000 m. n. m. Teplota tu nevystúpi nad 25
°C, takže sa zdá, že skutočne využijem všetkých 6 svetrov, ktoré mi v Ugande
pripadali ako zbytočnosť, pre ktorú mi do kufra nevošla slanina.
Krajina je dodnes (a ešte dlho bude) poznačená
genocídou, pre ktorú je tak neslávne známa. Zo všetkých dojmov z múzea genocídy
bol pre mňa najsilnejší moment, keď očitá svedkyňa povedala, že na konci, keď
sa vracala domov, bolo všade zvláštne ticho – nebolo počuť nič, nič, ani spev
vtákov.
A potom ešte tieto slová: Whatever we do, whatever
the sadness we have, whatever the anger we have, we must promote peace.
18. máj
V Afrike som takmer dva mesiace a mám za sebou už aj prvé cnenie. Boli krstiny nášho najnovšieho člena rodiny, ktorý sa narodil presne v deň, keď som odchádzala z domu. Všetci boli spolu, len ja na druhom konci sveta. Plus sa k tomu pridal fakt, že nám v rodine pribudla nová trampolína a jediný, kto na nej neskákal je hádajte kto… ? Cnenie nie je nič moc, ak si človek nedá pozor, hraničí so smútkom. Tak som si sadla a čakala, kým prejde. A sedela by som dobrých pár dní, kebyže ma nečakali povinnosti.
V jedno ráno, keď ešte nebolo úplne preč, som sa rozhliadla okolo seba. Bola som v kostole a obkolesovala ma pestrá paleta ľudí. Pred mužom v obleku stáli ženy v typickom domorodom oblečku. Všetci tancovali na pesničku, ktorú len za sprievodu bubnov spievali miestni študenti. Vravím si, že kokos, toto by som kde inde videla. Asi preto, že jedna pani bola celá v žltom, povedala som si, že cnenie je ako citrón, samo osebe kyslé, ale keď sa zmieša s ďalšími skúsenosťami, robí celkom dobrú chuť. A všetci to dobre poznáme – nech fotky vyzerajú akokoľvek parádne, zďaleka to nie je vždy iba o tom peknom.
Cnenie ešte pár dní trvalo, nešlo sa ho zbaviť tak ľahko. Len už som ho tak nejak začala brať ako ďalší kúsok skladačky…
28. jún
Jedna z vecí, s ktorou som sa tu musela
vyrovnávať, je plynutie času. Ľudia tu až tak neriešia, že on fakt plynie.
Meškať na stretnutie hodinu – normálka ?Omša v nedeľu? 3 hodiny ako nič, predsa sa musí zakaždým
zaspievať všetkých 12 slôh, načo si to ten zbor cvičil…
Bolo to pre mňa ťažké. Vlasy mi vstávali dupkom,
keď som sedela medzi domácimi a čakala, kým sa medzi sebou dohovoria, že mi na
otázku odpovedia „Ok“.
No a potom to prišlo. Zavolali mi, že ma čakajú
mamy. Zamotala som sa a prišla som o 20 minút. A –
nikto nič. Mamy sedeli na múriku, kopkali si nôžkami a keď som prišla, ešte ma
aj postískali.
Dohodli sme sa s maliarom, že príde o 9:00. O 9:00
som si začala umývať hlavu, 9:15 som si ju vysušila. Do 9:40 som urobila
najsúrnejšie veci. Prišiel akurát, keď som skončila.
A raz sme so Saškou stresovali. Kukla som na ňu a
použila miestnu frázu, ktorá sa hodí asi do každej situácie: „Buhoro, buhoro“
(slowly, slowly – pomaly, kľud). A – ono to zafungovalo. Nepovedala nič, iba sa
upokojila, ja s ňou, a postupne sa všetko vyriešilo. Síce pomalšie, ale
bezbolestne.
Buhoro, buhoro si beriem domov ako suvenír. Nie ako
magnetku alebo pero, na ktoré aj zabudnete, že ich máte. Ale ako jeden z tých,
z ktorých sa tešíte, že ste trafili. Pri ktorom sa neviete dočkať, kedy ho
vybalíte z kufra a všetkým ukážete, že – pozri, kde som bola a TOTO tam mali.
Lebo ja raz neviem, čo také by sa stalo, keby sme
trochu spomalili…
2. august
Dnes sme v dedine spôsobili rozruch. Lebo sme prišli. Niekto sa pre šťastie chytá gombíka, keď okolo prechádza kominár a niekto si chce siahnuť na muzungu. #howgoodisliving
16. august
Už neviem, ktorý antický pán to bol, ale keď prišiel na trh zvolal – Ach, koľko vecí nepotrebujem! Taký pocit som mala v pondelok, keď som po 4 mesiacoch vošla do Billy. Čakala by som, že sa vrhnem na všetko, čo uvidím. Namiesto toho som sa dobre rozhliadla, uvedomila si, že môžem mať čokoľvek, čo sa mi zachce… a vzala tú vodu a jahodové pelendreky, po ktoré som prišla a zaplatila som. Rwanda ukázala, že život sa proste zaobíde. Bez kadečoho.
Viacerí ste mi písavali, či môžete nejako pomôcť. Overila som si na vlastné oči, že môžete. A je to veľmi prosté. Ak mesačne oželiete jeden menší nákup v Bille a pošlete tých 20 eur do programu Adopcia na diaľku, urobíte viac, než dosť. Za dvacku totiž takému Uganďanovi zaplatíte školné, školské potreby, uniformu, stravu, cestu do školy a ďalšie vecičky, ktoré mu dajú šancu zabezpečiť si neskôr prácu, a s ňou aj dôstojné bývanie a vlastne celý život.
Mám to priamo z úst miestneho sociálneho pracovníka Juliousa: „Program považujem za jeden z najlepších u nás. V Ugande neexistuje iný, ktorý podporuje dieťa vo vzdelávaní tak dlho a na takej úrovni. Niektoré ti začnú pomáhať, a potom, uprostred vzdelávacieho procesu, podpora skončí. Adopcia na diaľku je najlepšia v tom, že keď dieťa prijmeme, podporujeme ho až kým sa nerozhodne, čo chce byť.“
PS: Túto foto som tu nedala náhodou. Vznikla, keď som navštevovala rodiny, aby som vybrala deti, ktoré zaradíme do programu.